Možnosti, ktoré pre výtvarníka a dizajnéra ponúka materiál, akým je keramika sú veľmi široké. Z hliny je možné výrobky točiť na hrnčiarskom kruhu alebo odlievať do formy, modelovať sochy alebo na vyváľaný kus hmoty prostredníctvom glazúr maľovať. Nie je preto výnimočné, ak má umelec celoživotne tvoriaci s týmto médiom blízko k rozsiahlemu spektru výtvarných disciplín. A nie je teda ani prekvapivé, že diela výtvarníka, ktorý je v prvom rade sochárom, sa nachádzajú v zbierke Slovenského múzea dizajnu (SMD).

Osudové fabriky

Imrich Vanek sa narodil v roku 1931 v Nových Zámkoch a svoj prvý kontakt s hlinou absolvoval po vážnom úraze, ako určitú formu rekonvalescencie v majolike Modra. Ukázalo sa, že tieto okolnosti boli pre Vaneka osudové a z keramiky sa stala láska na celý život. Po štúdiu u profesora Otta Eckerta v Prahe sa Vanek začal orientovať na monumentálnu sochársku tvorbu do architektúry, ktorá tvorí veľkú časť jeho diela.  Aj v tomto období schvaľovacích komisii, ktoré slobode umeleckého prejavu neprialo sa Vanekovi podarilo vytvoriť nadčasové, originálne a stále inšpiratívne práce, akoby vytrhnuté z vtedajšieho politického kontextu. Tieto rozmerné reliéfy vznikali hlavne v severočeskom Rakovníku – v Rakovníckych keramických závodoch, kde sa dodnes nachádza fabrika na výrobu obkladov a dlažieb.

A bolo to práve prostredie fabriky, ktoré umožnilo zrealizovať jeho čisto dizajnérsky návrh – obkladačku. Kachličky vyrobené v náklade niekoľko tisíc kusov vyrobil autor v Rakovníku osobne a sú dodnes súčasťou obytnej časti sochárovho sídla. Drobná kachlička o rozmere 10,5 x 7,5 cm vznikla špeciálne pre autorov vtedy rozostavaný dom. Vzor obkladačky je vymedzený piatimi radiálne sa zväčšujúcimi plastickými polkruhmi. Umožňuje tak položiť obklad viacerými spôsobmi, ktoré kreujú na podlahe, či stene rozvlnené línie, alebo hypnotické elipsy. Vanek otestoval tri možné farebné varianty, napokon sa rozhodol finálnu várku zrealizovať v tipicky tmavomodrej, kobaltovej farebnosti. 

Hrnčekové sochy

Keďže po r.1989 už neplatila tzv. Hlava V, kedy časť z rozpočtu na verejnú stavbu bola použitá na  umelecké diela, situácia sa zmenila aj pre Imricha Vaneka. Je to práve v tomto období, kedy sa dostal do inej fabriky, ktorá určila jeho ďalšie umelecké smerovanie –  do Českého porcelánu v meste Dubí. Vanek sa začiatkom deväťdesiatych rokov opakovane zúčastnil „hrnčekových sympozii”, ktoré prebiehali priamo vo výrobných budovách porcelánky. Samozrejmosťou bolo využitie ich vybavenia a materiálov.

Väčšina Vanekových diel, ktoré sa nachádzajú v depozitári SMD, sú práve výsledkom jeho účasti na týchto smypóziach. Hrnčeky navrhoval pred príchodom do Čiech, kde vopred pracovníci fabriky podľa originálnych skíc a technických výkresov pripravili pre účastníkov sadrové formy na odlievanie porcelánu. Vanekov sochársky základ sa prejavil aj pri práci s týmto dizajnérskym materiálom. Niektoré z jeho návrhov by po úpravách mohli byť zaradené do sériovej produkcie. No tému hrnčeka a jeho funkčnosti vníma v prvom rade ako hru, neraz vyžadujúcu interakciu samotného používateľa. 

Z úžitkového objektu vytvára malé skulptúry, s predimenzovanými ušami a ručne modelovanými detailami. Inokedy používa hotové „readymade” tvary, už zaradené do bežnej produkcie fabriky. Zlepením hrnčekov rôznych objemov vzniká nádoba, použiteľná obojstranne. Snehobiely povrch porcelánu vníma ako plátno pre svoj uvoľnený maliarsky rukopis v tipickej kobaltovej a zlatej farebnosti. 

Imrich Vanek svojou celoživotnou tvorbou presahujúcu medzi maľbou, sochou I dizajnom neobyčajne obohatil výtvarné dianie na Slovensku a v zahraničí. Jeho prístup k práci, ktorá je vlastne jeho poslaním a celoživotný zápal prispeli k zmene vnímania média keramiky, ktorá bola dlho považovaná za výhradne úžitkový materiál. Výpočet Vanekových míľnikov na jeho tvorivej ceste by mohol byť naozaj rozsiahly, a je predmetom pripravovanej monografie.

Imrich Vanek

Akademický sochár Imrich Vanek sa narodil 20.3.1931 v Nových Zámkoch, študoval na Vysokej škole umeleckopriemyslenej v Prahe u prof.Otta Eckerta (1956 -1962), od roku 1971 je členom Medzinárodnej akadémie keramiky (A.I.C.). Venuje sa komornej keramickej plastike a je autorom niekoľkých dizajnérskych návrhov a početného sochárskeho diela v architektúre: reliéf pre hotel Krym v Bratislave (1964), reliéfu v Dome smútku v Nových Zámkoch (1971), reliéf pre budovu Cestovnej kancelárie ČSA v Kočiciach (1975) reliéf v Dome odborov Istropolis v Bratislave (1980) atď. Aktívne vystavuje a najnovšie pri práci kooperuje s mladou genráciou autorov. Jeho tvorba bola mnohokrát ocenená a je súčasťou zbierok doma aj v zahraničí. Miloval  mačky. Žil a tvoríl v Bratislave.

Výtvarníčka a dizajnérka. Spolupracuje so Slovenským múzeom dizajnu ako externá kurátorka pre zbierku keramiky a porcelánu.